Minister financií tvrdí, že daňovo odvodové zaťaženie živnostníkov by malo vzrásť, aby bolo v porovnaní so zamestnancami „fér“. Prečo medzi tieto dva stavy nemôžeme dať znak rovnosti a termín „fér“ nedáva zmysel?
Odmena živnostníka má dve ekonomické zložky – podnikateľskú odmenu (zisk) a odmenu za prácu. Podnikateľ hľadá príležitosti na trhu a následne spája vstupy do výstupov (produktov), pričom jedným zo vstupov je aj práca. Rozhoduje o nasmerovaní kapitálu (vlastného, alebo cudzieho), znáša plné finančné aj reputačné riziko. Buduje nehmotné bohatstvo v podobe značky.
Živnostník má bližšie k obchodnej spoločnosti ako k zamestnancovi. Teoreticky by všetci živnostníci na Slovensku mohli fungovať ako jednoosobové s.r.o., ale status SZČO dáva podnikateľom možnosť zapojiť sa za poplatok do štátneho sociálneho systému a nemať štatút nezamestnaného bez toho, aby museli prevziať kompletnú byrokratickú záťaž zamestnávania samého seba.
Kto má platiť aké dane
Jedným zo sporných bodov sú paušálne výdavky. Nech si tí živnostníci všetci uplatňujú len reálne náklady! To by bol dobrý argument vtedy, keby to spraviť mohli. Lenže oni si môžu uplatniť len povolené daňové náklady. A to je rozdiel. Daňové náklady sú byrokraticky určené položky, ktoré sú výsekom nákladov podnikateľa. Vezmime si príklad podnikajúceho účtovníka. Jeho nákladom sú všetky knihy, zákony a usmernenia, ktoré kedy prečítal. Všetky formálne aj neformálne stretnutia, cez ktoré si budoval kontakty na klientov. Podobne si živnostník neodpisuje svoju obývačku, v ktorej pracuje (môže ju sám sebe prenajať, čo ale obnáša transferové oceňovanie a ďalšiu byrokraciu), či ďalšie aktíva, ktoré sa nedajú jednoducho zaradiť do kapitálového majetku. Paušálne náklady sú uznaním toho, že tieto zákonom a reguláciami ťažko uchopiteľné náklady existujú. Je tu aj byrokratický argument – paušálne výdavky uľahčujú ľuďom vstup do sveta podnikania. Nehovoriac o tom, že živnostníci na rozdiel od veľkých firiem väčšinou nemajú telefón na premiéra a nedostanú peniaze na nové pece na tavenie železa.
Pre porovnanie situácia v ČR. Tam nielenže majú veľmi štedré paušálne náklady (80% pre remeselníkov, 60% pre iné živnosti, 40% mimo živnosti a dokonca 30% z prenájmu) – oni majú dokonca živnostenský daňovo – odvodový paušál. Živnostník, ktorý si ho zvolí, zaplatí ročne cca 2600 eur (12 mesačných platieb), čím má vyplatené dane aj odvody. Bez účtovníctva, bez byrokracie. Jediná podmienka je príjem do cca 40 000 eur ročne. Pre porovnanie, na Slovensku len minimálne odvody živnostníka dosahujú 3089 eur ročne. Po podobnom daňovo-odvodovom paušále pre SZČO na Slovensku voláme už roky.
Má teda celkové daňovo-odvodové zaťaženie príjmov živnostníkov byť nižšie, alebo vyššie oproti zamestnancom? To závisí od vôle politikov. Nemá zmysel ich však porovnávať, sú to dva odlišné svety. V ekonómii však platí, že čo viac zdaním, toho bude menej. Chceme viac zamestnancov a menej živnostníkov, alebo naopak? Povolanie byť podnikateľom nie je univerzálne riešenie pre každého člena homo sapiens. Ale je to ako pri hľadaní športových talentov – čím viac detí prejde futbalovou prípravkou, tým väčšia šanca je na objavenie nového Hamšíka. Preto preferujem daňový systém, ktorý k podnikaniu motivuje a nie odrádza.
Čo s tým
Živnostníci sú lakmusovým papierikom v ekonomike. Ich počet je celospoločenským prieskumom záujmu o štátny sociálny systém (málo sa hovorí o tom, že za minimálne odvody dostanú živnostníci minimálne dôchodky). Sú nárazníkovou zónou ekonomiky. Keď príde kríza, sú to často oni, ktorí spotrebovávajú vlastné rezervy a nečerpajú zdroje z rozpočtu. Príklady z pandémie tu snáď nemusím uvádzať. Živnostník je zároveň chodiacou reprezentáciou nákladov Zákonníka práce (ak by ste hľadali dôvod, prečo zamestnávatelia nemajú problém platiť živnostníkom). Z toho vyplýva ďalší logický záver – disponibilné príjmy mnohých živnostníkov by po reforme poklesli. Časť by dokázala preniesť zvýšenie daní do rastu cien pre spotrebiteľov, mnohí by ale takúto zmenu neuniesli a ich podnikanie by zaniklo. Zjednodušene povedané, každé zvýšenie dane znamená zníženie vyprodukovaného bohatstva a zníženie spotrebiteľského úžitku.
Čo teda s tým? Nič! Na Slovensku nemáme problém nízko zdanených živnostníkov, ale vysoko zdanených zamestnancov. Nenechajte si nahovoriť, že verejné financie nové dane „potrebujú“. Nové dane potrebujú len politici s ambíciami míňať viac. V roku 2012 vyzbierala verejná správa na daniach a odvodoch 20 miliárd eur. V roku 2019 to bolo 32 miliárd eur – áno, o 60 % viac (priemerná mzda vzrástla o 35%, inflácia len o 7 %)! Pandemický pokles na 31 miliárd v roku 2020 a navrhovaný príjem na rok 2021 vo výške 33 miliardy eur nevypovedajú o žiadnej príjmovej katastrofe. Naopak, katastrofou je strana výdavkov. Kým v roku 2012 tvorili verejné výdavky 37 % slovenskej ekonomiky, v pandemickom roku 2020 tento podiel vyskočil na skoro 50 %. Vytváranie konfliktu medzi zamestnancami a živnostníkmi je len zásterkou hľadania nových zdrojov na stále grandióznejšie sľuby vlád.
