Média zažívajú v cykloch opakovaný príliv správ o štvordňovom pracovnom týždni. Téma hrá na tie správne struny – väčšina ľudí sú zamestnanci a pracujú päť dní do týždňa. Potom, keď započujú, že by sme to mohli skráť o jeden deň, znie to v piatok ráno ich ušiam ako rajská hudba.
Obhajcovia tohto nápadu sa radi oháňajú príkladmi podnikov, kde k takémuto kroku pristúpili a výsledkom boli šťastnejší zamestnanci, vyššia produktivita práce a ziskovejší biznis. A na základe toho chcú zavádzať povinný, plošný pracovný týždeň v celej ekonomike.
Ide o klasický príklad klamu kompozície. To, že niečo platí pre určitú časť celku, automaticky neplatí pre celok ako taký. Spomínané úspešné experimenty sú spravidla v kreatívnych odvetviach, kde výstup nezáleží ani toľko od kvantity (odpracované hodíny) ale skôr od kreativity a kvality. Ide o rôzne marketingové, právne, finančné alebo IT biznisy.
Je však možné niečo podobné pri vodičoch kamiónov, operátoroch vo fabrikách, bagristoch, kuchároch, alebo čašníčkach? Je ťažko predstaviteľné, že čašníčka dokáže za 4 dni obslúžiť toľko ľudí ako za 5 dní. Pripomína to starý dobrý vtip ako Chuck Norris zabehne 12-minútovku za 6 minút.
Niektorí ľudia tvrdia, že deň oddychu navyše zlepší spokojnosť zamestnanca a následne aj produktivitu. To môže byť do určitej miery pravda, ale naozaj až o toľko, aby to kompenzovalo zníženie odpracovaných hodín o 20 %? To je empirická otázka, ktorú každý deň testujú podnikatelia a manažéri.
Tí majú v náplni práce hľadať optimálne podmienky práce a pracovné benefity, ktoré zvýšia produktivitu práce vo vyššej miere než sú ich náklady. Keby mali nadšení aktivisti pravdu, tak ide o nevyužitú ziskovú príležitosť, ktorú majú podnikatelia pod nosom, ale nevedia alebo nechcú ju využiť. Tu skôr ako tvrdeniam aktivistov od stola verím podnikateľom, ktorí idú s kožou na trhu a sú trénovaní v hľadaní ziskových príležitostí.
V skutočnosti tí menej naivní aktivisti vedia, že štvordňový pracovný týždeň vo väčšine povolaní produktivitu nezvýši, a preto vedia, že potrebujú politikov. Tí môžu, na rozdiel od podnikateľov, náklady svojich nápadov externalizovať na zvyšok spoločnosti. A tak napríklad v Španielsku začnú čoskoro vo vybraných firmách testovať deň voľna a štát posype tento experiment 50 miliónmi eur.
Predstava, že dokážeme takýto model aplikovať plošne na všetkých zamestnancov, je analogická predstave, že sa sami dokážeme vytiahnuť za vlasy z vody. Štát má len tie peniaze, ktoré mu my občania zo svojej práce zaplatíme. A keď budeme pracovať menej, tak bude mať štát menej zdrojov. A keď chceme, aby nám následne preplatil voľno, tak to zvýši verejné výdavky. Ako hovorí klasik „hmm to mi nevychádza…“. Štvordňový pracovný týždeň tak môže fungovať len vtedy, ak nám ho zaplatí nejaký Mikuláš alebo Santa Klaus.
Na Slovensku minulý rok vyskúšali demo-verziu štátom plateného voľna. Mohli ste o ňom počuť pod názvom kurzarbeit. Minulý rok v priemere poklesol počet odpracovaných hodín o približne 10 %. A štát značnú časť tohto výpadku zafinancoval. Stálo to skoro 2 mld. eur. Na štvordňový pracovný týždeň by sme potrebovali minimálne dvakrát toľko zdrojov. A to každý rok. To si štát na Slovensku (čítaj daňoví poplatníci) nemôže dovoliť. Nemôže si to dovoliť žiadny štát na svete. Štvordňový pracovný týždeň financovaný štátom je rozprávka pre tých, ktorí veria v Santa Klausa.
Hospodárske noviny, 24.9.2021
