Nemôžeme zatvárať oči pred tým, že také zvyšovanie minimálnej mzdy, ako sa udialo na Slovensku za posledných osem rokov, je jednou z hlavných bŕzd ekonomickej aktivity.
Ak sa chceme začať baviť o budúcoročnom zvyšovaní minimálnej mzdy, musíme sa najskôr pozrieť do minulosti. Ako všetci vieme, rok 2020 bol rokom pandémie a to so sebou okrem iného prinieslo výrazný prepad ekonomiky a s ňou sa prepadla aj produktivita práce. Súkromný sektor logicky reagoval znížením rastu priemernej mzdy. Ale nie všetci podnikatelia mali túto možnosť. Časť podnikateľov musela naopak zvýšiť mzdy rekordným tempom o 11,5 %. O toľko totižto v roku 2020 vzrástla minimálna mzda na Slovensku. Išlo o druhý najväčší nárast minimálnej mzdy v celej EÚ. Následne ani v pandemickom roku sa politici nepoučili a na rok 2021 schválili ďalší, vysoký rast o 7,4 %.
Celý tento pandemický rast minimálnej mzdy je ešte potrebné dať do ešte širšieho kontextu posledných 8 rokov. Počas nich vzrástla produktivita práce o 21 %, priemerná mzda o 46 % a minimálna mzda o 84 %. Toto rýchle predbiehanie politického marketingu pred vývojom ekonomickej reality nás vystrelilo na špicu krajín EÚ v porovnaní výšky minimálnej mzdy vzhľadom na mzdovú úroveň krajiny. Na Slovensku dosiahol podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde tento rok 52 %. Pričom pred dvoma rokmi kraľovalo tomuto porovnaniu Slovinsko s podielom 51%. Keby sme aj tento rok zmrazili minimálnu mzdu, tak sa dostaneme na budúci rok na 50%.
V tomto kontexte navrhujú odborári na budúci rok nárast minimálnej mzdy o 50 eur na 680 eur. To by znamenalo minimálne mzdové náklady 920 eur. Na zamestnanca, ktorý sa vo svojej práci obtrie o hotovosť sa automaticky vzťahuje druhý stupeň minimálne mzdy a to znamená minimálne mzdové náklady vo výške 1100 eur. A to robí dlhodobo nezamestnaného človeka so základným vzdelaním žijúceho v Medzilaborciach de facto nezamestnateľného. Za takýchto podmienok nedostane šancu postaviť sa na vlastné nohy a nájsť si regulárne zamestnanie. Je odkázaný na čiernu prácu a dávky. A takýchto ľudí odrezaných o možnosti zapojiť sa do produktívneho života máme v ekonomicky zaostalých regiónoch desiatky tisíc. Takto rýchlo rastúca minimálna mzda pre nich predstavuje doživotný zákaz pracovať.
Negatívne, nezamýšľané dopady minimálnej mzdy sa ešte intenzívnejšie prejavujú v časoch ekonomického prepadu, aké zažívame aj dnes. A už je to vidno na číslach. Napriek tomu, že celková miera nezamestnanosti rastie za celé Slovensko len veľmi pomalým tempom 0,3% za posledného pol roka, v niektorých okresoch sa nám rozhoreli lokálne ohniská nezamestnanosti. V 10 najhorších okresoch stratilo prácu viac ako 6 000 ľudí. Ide o okresy ako Lučenec, Revúca, Rimavská Sobota, Bardejov, či Kežmarok. To je akoby minulý polrok v najchudobnejšej časti republiky zatvorila svoje závody automobilka PSA PEUGEOT CITROËN aj s hŕstkou jej dodávateľov. Keby sa to naozaj stalo, média by týždne nepísali o ničom inom. Keď sa toto isté deje v odľahlých, zaostávajúcich okresoch s malými a strednými podnikateľmi, nikto to nerieši.
Problém zaostávajúcich regiónov a dlhodobej nezamestnanosti nemá jednoduché riešenie. A minimálna mzda nie je jeho jediná príčina. Ale nemôžeme zatvárať oči pred tým, že také zvyšovanie minimálnej mzdy ako sa udialo na Slovensku za posledných 8 rokov, je jednou z hlavných bŕzd ekonomickej aktivity v týchto oblastiach. Preto je na čase, aby sa objavil na Slovensku zodpovedný politik, ktorý urobí nepopulárne rozhodnutie a stopne rast minimálnej mzdy. Minimálne na rok. Toto pravdepodobne nebude dostatočná podmienka riešenia problémov v zaostávajúcich regiónoch a dlhodobo nezamestnaných, ale určite ide o nutnú podmienku.
Tento text pôvodne vyšiel v Denníku N.
